Tuniský blog 2

PREČÍTAJTE SI AJ: Tuniský blog 1 – naprieč Tuniskom so štyrmi blondínkami

Počas tretieho dňa našej cesty sme dali definitívne zbohom turistickému severu a zamierili sme na juhozápad krajiny, do Tozeuru, odkiaľ je to už len na skok na Saharu. Mimochodom, ak by ste sa niekedy rozhodli prejsť Tunisko na vlastnú päsť, je výhodné využiť služby taxíkov, ktoré sa volajú louages a ktoré vás naberú a vysadia, kde len budete chcieť. Jazdia v mestách, medzi mestami, na dlhšie či kratšie vzdialenosti. 

Tak vyzerá vnútrozemie

Napriek dlhej ceste autom bol pohľad von z okna neuveriteľne zaujímavý. Krajina bohatšieho a pohostinného severu Tuniska, kde je more, a teda väčšina dovolenkových destinácií, sa postupne menila. Najprv ubudlo olivových hájov i kaktusov – opuncií, z plodov ktorých sa varí skvelý čaj... Inak opuncie tu pestujú nielen na plantážach, ale využívajú ich aj ako živý plot, čo je pre Stredoeurópana veľmi netradičné. Zelená krajina časom zošedla, už ostávali len odolné datľové palmy. Blížili sa vyschnuté soľné jazerá a púšť. Aj mestá boli úplne iné. Jednoduché a často nedostavané domy (za nedostavaný sa nemusí platiť daň) a priznajme, aj množstvo odpadkov na ulici, ktoré však očividne nikoho netrápili. Ženu takmer nebolo vidno, zato mužom patrili ulice. Boli ich plné mestá, plné kaviarne, posedávali s kávičkou alebo so silným mätovým čajom v ruke. Vraj je to pre nich ako národný šport a vraj si na takéto posedenie nájdu čas aspoň trikrát za deň. Viete si predstaviť, aký záujem sme vyvolali, keď sme si dali pauzu na kávu a vkročili sme do čisto mužmi zaplnenej kaviarne? Ja a moje štyri spolucestujúce – blondínky? Prišiel ich predať? Alebo čo tu robia?... dalo sa čítať zo zvedavých pohľadov. Šťastie, že sme mali so sebou domáceho šoféra, znalca miestnych pomerov, ktorý nás ubezpečoval, že sa nič nemôže stať, len je to veľmi neobvyklá situácia, aby sa štyri ženy uprostred dňa posadili do kaviarne spolu s mužmi.

Datle v oázach aj prvé ťavy

Tozeur je hlavným mestom oáz tuniského juhozápadu a tam smerovala naša cesta. Prešli sme si Veľké kaskádové vodopády, obľúbené turistické miesto, a vychutnali sme si aj pohľad na prvú oázu, na ktorú sme cestou natrafili. To už všade naokolo bola len „piesková“ krajina, neuveriteľne vyprahnutá, až sa nechcelo veriť, že tu môžu ľudia plnohodnotne žiť. Ale tak ako to v púštnej krajine je, všetko závisí len a len od vody. Kde je, a dômyselne sa využíva každá kvapka, tak ako v tejto časti krajiny, dá sa normálne žiť a aj pestovať čo treba. Napríklad datle z tejto oblasti patria k tým najchutnejším, aké Tunisko má.   

Veľkým zážitkom bola prechádzka oázou Chebika, ktorá vyrástla na úpätí hôr. Je to jej, takpovediac novšia verzia, tú starú, položenú nižšie v údolí, už dávno jej obyvatelia opustili. To keď im v roku 1970 trojtýždňový dážď v podstate rozpustil ich hlinené obydlia. Taký istý osud mala aj susedná oáza Tamerza. Pohľad na opustené rozpadajúce sa obydlia je silným zážitkom. Rovnako ako cesta cez vyschnuté soľné jazero Chott Jerid alebo autentické kulisy z nakrúcania filmu Hviezdne vojny, ktoré pôsobia naozaj impozantne. Ako z iného sveta. Potom sme už smerovali k bráne do Sahary, do mesta Douz, kde sme na poslednú chvíľu pred zotmením stihli vysadnúť aj na ťavy a previezť sa pár kilometrov do vnútra Sahary. Noc v hoteli v Douz, pár metrov od púšte, bola jednoducho štýlová. To, že na recepcii bola „wifina“, na takomto mieste, ďaleko od civilizácie, bolo priam na neuverenie.

POZRITE SI AJ ĎALŠIE FOTOGRAFIE NA FACEBOOKU

Troglodyti  − ako krtkovia v zemi

Na štvrtý deň ráno sme sa zo Sahary vybrali jedinou existujúcou cestou smerom na západ ku Gabesu. Okolo sa rozprestiera len nehostinná krajina, sem-tam kopce, a predsa tam žijú zvieratá. A nie hocijaké, ale voľne sa pasúce ťavy, na ktoré upozorňuje pre nás veľmi netradičná dopravná značka, ktorá je tam na každom kroku: Pozor, ťavy prechádzajúce cez cestu!

Samozrejme, zastavili sme sa aj v Matmate, v legendárnom meste troglodytov. Tak nazývajú jej obyvateľov, ktorí žijú ako krtkovia v obydliach vysekaných v pieskovcových skalách. Tento dômyselný spôsob „stavania“ domov bol a je lacný, a zároveň je to skvelý patent na ochranu pred prudkým slnkom. Ale nie je to len o tom. V histórii sa takýto spôsob bývania osvedčil preto, lebo na horizonte nie je obydlia vôbec vidieť, a tak mal prípadný nepriateľ pocit, že tam nik nebýva. Za pár dinárov vám domorodci umožnia nahliadnuť do ich veľmi skromných príbytkov.

Späť na sever

Naše ďalšie kroky viedli smerom na sever, do El Jemu, moderného a pulzujúceho mesta, kde majú niečo, na čo by bol hrdý každý národ. Veľké koloseum, koruna Afriky, ako ho kedysi nazývali, vraj tretie najväčšie koloseum v rímskom svete (po rímskom a neapolskom). Za pár dinárov sa v ňom môžete nerušene poprechádzať, preliezť si každé jeho zákutie, vyjsť na hlavnú plochu pred tribúny... Má takú atmosféru, že vžiť sa do toho, ako sa asi cítili gladiátori pred zápasom, nie je vôbec ťažké. Jednoducho veľký zážitok.

Naše posledné tuniské zastavenie bolo v letovisku Sousse. Ale ani tam sme nezamierili na miestne pláže. Vybrali sme sa do mediny − centra starého mesta (medina je označenie pre staré centrum v mnohých severoafrických krajinách). Je to spleť uličiek, stavebnica domov nalepených na seba, s tradičnou architektúrou, obchodíkmi, domorodým obyvateľstvom... Úžasná atmosféra. V spoločnosti sprievodcu, ktorý nás zaviedol mimo komerčných uličiek mediny, sme mali pocit, že sme sa dotkli prapodstaty toho, ako sa v Tunisku v minulosti žilo a bývalo. 

POZRITE SI AJ ĎALŠIE FOTOGRAFIE NA FACEBOOKU

Text a foto: Prokop Slováček