Keď myslíš, že si na kolenách, vždy sa dá nájsť riešenie
...hovorí pani Frátriková, pravnučka Lajosa Wintera...
Pani Katarína Frátriková z Bratislavy je pravnučkou Ľudovíta Wintera, muža, o ktorom sa hovorí, že stvoril Piešťany. Sedíme spolu v Thermii na Kúpeľnom ostrove, v hoteli prepojenom s kúpeľným domom Irma, ktorý dal jej ,,opinko" postaviť v rokoch 1910-1912. Sedela tu s ním ako dieťa aj osobne, po jeho návrate z Ameriky, ochutnávali šunku, ktorá vraj na novom kontinente chutila ako papier. Spomína na svojho ,,opiho", vizionára a geniálneho marketéra, ktorý zomrel v roku 1968 vo veku 98 rokov.
Ľudovít Winter mal tri vlastné a dve nevlastné deti. Z ktorej vetvy pochádzate vy?
Moja mama Agnes, bola vnučkou Ľudovíta Wintera a dcéra Márie Winterovej Schultzovej - najmladšej dcéry Ľudovíta Wintera. Máriu, moju babku, ako 38-ročnú zobrali do koncentračného tábora, odkiaľ sa nevrátila. Ostali po nej dve deti: moja mama Agnes a jej brat Ondrej. ,,Opinko", opapa Ľudovít, sa stal ich tútorom.
Ľudovít Winter je najznámejší z troch synov Alexandra Wintera: najstarší bol František, stredný Ľudovít a najmladší Imrich. Práve Lajos bol však najznámejším vizionárom, marketérom, duchom Piešťan. Ako si naňho spomínate?
Volala som ho ,,opinko". Keďže sa napriek svojmu neľahkému osudu dožil 98 rokov, zomrel, keď som mala pätnásť. Čo povedal ,,opinko", tak bolo. Vedeli sme, že chce pre nás len to najlepšie a ak si niečo želal, toho sme sa držali. Prial si napríklad, aby moja mama odišla bývať do Bratislavy, pretože sa obával, že v Piešťanoch by ju prenasledovali. Pravidelne nás kontroloval, chodieval za nami, ale aj my sme ho navštevovali v Piešťanoch. Moja mama mala k Piešťanom silný vzťah, hovorievala, že v Bratislave sa cíti len ako na návšteve. Ak s ,,opinkom" nechceli, aby sme my deti rozumeli, zhovárali sa po nemecky alebo po maďarsky. Dal mi toľko rád do života, že ešte aj dnes sa sama seba často pýtam: Čo by na to povedal ,,opinko"?
Napríklad?
Vždy hovoril, musíš sa zamerať nie na to, čo chceš ty, ale na to, čo chce druhý. Ľudia sú veľmi sebeckí, ale ty sa musíš vedieť vcítiť do iného človeka. Raz budeš aj ty stará, rob dobré skutky. Bol veľmi pobožný, v Piešťanoch sme vždy chodili do kostola. Strašne mu záležalo, aby som pomáhala ľuďom, možno aj preto som sa ocitla v zdravotníctve. Skončila som strednú zdravotnícku školu, pracovala som ako farmaceutická laborantka a momentálne pracujem ako opatrovateľka seniorov. Mám s nimi trpezlivosť.
Hotel Thermia v Piešťanoch na dobovom obrázku.
Winterovci sú však pôvodom Židia. Kedy konvertoval?
V roku 1909. Teda ako 39-ročný. V roku 1902 sa oženil s Leonou, v rozhovoroch s mojou mamou sme jej hovorievali ,,Leonka omi". Leonka bola pôvodne manželkou jeho staršieho brata Františka, ten však mladý zomrel na urémiu. Mala s ním medzitým už dve deti. ,,Opinko" Ľudovít ju mal už dávnejšie rád, zobral si ju ako vdovu za manželku a mali spolu ešte tri vlastné deti. Na katolíckej viere sa mu páčilo, že katolíci vedia odpúšťať. On sám musel počas svojho pohnutého života určite odpustiť veľakrát. Keď sme spoločne jedávali, pred každým jedlom sme sa museli pri stole pomodliť a za jedlo sa poďakovať.
Pripúšťate, že bol prísny a vaša mama aj vy ste museli poslúchnuť. Aj ste odporovali?
Mali sme pred ním rešpekt, mama mi hovorievala, keď sa ti niečo nepáči, nedaj to najavo, lebo by si ,,opinka" zranila. Raz ma ako 14-ročnú poslal na celé prázdniny do Rakúska istej pani Huberovej. Huberovci boli kúpeľní hostia, ktorí sa prišli poďakovať a pýtali sa ho, čo by pre nás mohli urobiť. A on vraj - zoberte moju pravnučku k vám, nech sa naučí reč! Strašne som nechcela ísť a nepáčilo sa mi tam, lebo pani Huberová bola dosť prísna, panovačná. Pomáhala som im s domácnosťou, pracovala v záhrade, ale veľmi som sa chcela vrátiť domov a s plačom som sa mame sťažovala v telefóne. Mama, aby mi mohla zavolať, musela ísť v Bratislave do hotela Devín, kde mali telefón. Vrátila som sa vlakom na Slovensko predčasne, ale nesmela som vystúpiť v Bratislave, musela som ísť s pani Huberovou, ktorá ma sprevádzala, rovno do Piešťan, aby som to ,,opinkovi" vysvetlila. Povedal mi: Ty si vzdorovitá, môžeš sa hanbiť! Ja som ťa tam dal, aby si sa naučila reč, a pani Huberová si teraz o tebe myslí, že si nevďačnica. Musela som sa pani Huberovej ospravedlniť, kľaknúť na koleno a pobozkať jej ruku. A potom ma rozhnevaný ,,opinko" vyhodil na ulicu. Keďže som prišla rovno z Viedne, nemala som peniaze ani na cestu domov, tak som sa išla vyplakať ku kamarátke. Tam mi dali peniaze na cestu z Piešťan do Bratislavy. Na druhý deň sme však do Piešťan išli znovu - ale už s mojou mamou. Najprv vošla do izby za ,,opim" moja mama, niečo mu vysvetľovala a potom mi vraví: Môžeš ísť dnu. Rozplakala som sa pred ním, ale už sa na mňa nehneval, pohladkal ma a dal mi bozk. On veľmi dôveroval cudzím ľuďom, to bola niekedy chyba. Dnes je to pre mňa úsmevná spomienka na moje detstvo.
Hoci viedol kúpele, vás učil šetrnosti...
My sme už bohatstvo nezažili. V roku 1944 vyvrcholili perzekúcie, ktorým Winterovci čelili od vzniku Slovenského štátu. Ľudovíta Wintera deportovali do zberného tábora v Seredi a odtiaľ do koncentračného tábora Terezín. Od roku 1948, po znárodnení kúpeľov, žil v ústraní a chudobe. V koncentračnom tábore, hoci on sám ho prežil, stratil dcéru Máriu, moju babku. Ešte predtým, v roku 1934, mu zomrela manželka Leona, dostala infarkt v zubnej ambulancii vo Viedni, veľmi sa zubára bála. On však nezatrpkol, nepoddával sa. Vravieval: Nevzdávaj sa, na všetko sa vždy nájde riešenie. Aj keď si myslíš, že si na kolenách. Za to ho obdivujem. Myslelo mu to aj vo vysokom veku, veď aj vďaka nemu napríklad vznikla detská výživa, ďalej známy BB puding, Marína či Indian keksy. Múku na ne mlel Ružový mlyn, ktorý dal kedysi postaviť. A chodievať za ním som musela osobným vlakom, nie rýchlikom, pretože osobák bol lacnejší. S mamičkou sme bývali v Bratislave v jednoizbovom byte. Mesačne nám posielal sto korún. Vždy ma učil: Keď máš sto korún, miň len deväťdesiatdeväť, aby ti koruna ostala.
Barlolámač je Winterov geniálny marketingový produkt z roku 1894.
Čo sa ešte vynorí medzi vašimi vzácnymi piešťanskými spomienkami?
Po večeri ,,opinko" ľúbil rozobrať, ako kto strávil deň. A mával ešte takú druhú večeru, to mu ,,Micigó" (pani Mici Königová, gazdiná, ktorá sa oňho starala) nachystala na tácku kúsok bieleho chlebíka, trochu džemu, čaj z kombuchy, ten mal rád. Ja som mu to išla odniesť. Prišla som do izby, ,,opinko" tam sedel, počúval rádio. Kým som bola ešte menšia, obyčajne si ma zobral na koleno a musela som mu porozprávať, aký som mala deň. Úprimne ho to zaujímalo. Moju mamu Piešťanci volali Tyty. Aj on ju v listoch oslovoval: Milá Tytko! Písal vždy v bodoch a v prvombode sa zaujímal o financie. A moja mama, keď mu odpovedala, tak vždy ten prvý bod vynechala. Nevedela totiž šetriť. Pamätám si, že ,,opinko" takmer každý deň cvičil jogu, mal pri tom na hlave bavlnenú vreckovku a na nej zaviazané štyri rožky. A mojej mame hovorieval, že je ,,silná" a musí cvičiť. Dokonca jej pri tom pískal na píšťalke! (Smiech.)
Zomrel ako 98-ročný. Dožil sa krásneho veku. Vy ste mali pätnásť. Kedy ste ho videli naposledy?
Videla som ho asi polhodinu pred jeho smrťou. Stihli sme sa rozlúčiť. Bola som za ním v nemocnici v Piešťanoch, v ten deň sme išli na röntgen do suterénu. Prvý raz som ho videla plakať, pripadal mi veľmi zraniteľný a veľmi mi ho bolo ľúto. Asi cítil, že prichádza jeho čas. Ešte mu vravím: Opinko, máš dobré výsledky. Chytil ma za ruku a vedel, že klamem. Vrátili sme sa na izbu, tam som ho oholila, dala mu bozk a urobili sme si krížik na čelo. Pri rozlúčke mi dal dvadsať korún: Pôjdeš domov, ale osobným vlakom. Ten stál dvanásť. Boli asi dve hodiny popoludní. O pol tretej zomrel. Mame poslali telegram. Spopolnili ho v Brne, u nás vtedy ešte nebolo krematórium. Pochovaný je však na cintoríne v Piešťanoch. Vždy, keď som tu, zájdem na jeho hrob, tam leží rodina Winterovcov a nad nimi bdie Panna Mária vytesaná z kameňa.
Bahnisko v kúpeľnom dome Irma na historickej snímke.
Bianka Stuppacherová, Pravda
Foto: Bianka Stuppacherová, OOCR Piešťany a archív Kataríny Frátrikovej,
Balneologické múzeum Imricha Wintera, Wikipédia
