Meď a striebro z Kutnej Hory, ale aj rod Daczických...

...alebo barónka z Kutnej Hory.

Je v poradí trinástou generáciou rodu Daczických, pochádza z Kutnej Hory. Pani Kateřina Ludmila Anna Daczická z Heslowa. Je dokonca príbuznou českého kráľa Karla IV. Keďže sa nám „dostali do uší“ aktivity tejto mladej dámy, pani barónky, najmä v sociálnej oblasti, dohodli sme si stretnutie a prišli za ňou priamo do krásnej Kutnej Hory. So zaujímavou, štíhlou blondínkou sme sa usadili  do tunajšej kaviarne v hoteli u Vlašského dvora, v srdci mesta Kutná Hora.

Ste  13. generáciou rodu Daczických, máte titul barónka. V jednom rozhovore ste povedali, že podľa vás to nie je titul ale hodnosť...

Áno, hodnosť, tú si človek zaslúži, udelili nám ju už veľmi dávno v našej rodine Daczických, čo samozrejme nesie so sebou aj záväzky, ako sa správame, čo robíme a ako robíme, ctíme si naše rodové meno, to všetko je pre mňa dôležité. V Česku tieto hodnosti neplatia, zrušil ich pán prezident, pán Masaryk, i napriek tomu nás nimi mnohí oslovujú. Nie som síce právnik, ale podľa mňa hodnosť/tilul môže zrušiť ten, kto nám ju udelil, teda kráľ.

Dlho ste žili v Prahe, dnes striedate Prahu s Kutnou Horou. Kde sa cítite najlepšie?

Jednou nohou som v Kutnej Hore, druhou v Prahe, kde žijú moje dve dcéry, v Prahe chodia do školy. Moje srdce však vždy bilo pre Kutnú Horu, a tak som začala pred rokmi rozmýšľať čo v Kutnej Hore zrealizujem. Ako prvý krok bolo podujatie v roku 2015 „Šľachtické posolstvo“. Akcia pre širokú verejnosť, pripomenuli sme si počin českej  šľachty podpísaním „Prohlášení české a moravské šlechty v září 1939“ so sprievodným programom rodom Daczických z Heslowa. Oboznámili sme Kutnohorčanov s tým, že kedysi aj tu žili šľachtici z Heslowa, že boli proti okupácii, že vyjadrili svojimi podpismi podporu národu, čo mnohí nevedia. Moji predkovia, teda môj dedo a jeho bratia túto deklaráciu podpísali. A po tomto podujatí už akosi prirodzene moje ďaľšie aktivity nadväzovali. Začala som sa angažovať v Kutnej Hore aj politicky i sociálne.

Mesto Kutná Hora používala meno môjho predka Mikuláša Daczického z Heslowa, ale nikde nebola o našom rode meste zmienka. A  tak mojou prvou konkrétnou aktivitou bola busta Mikuláša Daczického z Heslowa. Vďaka Kutnohorským obyvateľom a fondu Nadační fond Mikuláše Daczického z Heslowa, ktorý som založila, sme vyzbierali peniaze. Bustu vytvoril výtvarník, pán Jakub Ďoubal. Umiestnili sme ju vo vestibule Dačického domu v Kutnej Hore. Tým sa vlastne začala éra, kedy som v Kutnej Hore opäť viac začala byť opäť doma.

Neskôr som dostala ponuku od politického zoskupenia byť jeho členkou, kde dnes tiež pôsobím. Dnes som v Kutnej Hore „radní.“

Je o vás známe, že sa veľmi angažujete v sociálnej sfére. Prečo je to pre vás dôležité?

Áno, angažujem, a  myslím si, že dosť intenzívne. Vyzývam napríklad rodičov, aby tí, ktorí to pre svoje deti potrebujú, poslali žiadosť  o podporu. Na jej základe pomáhame rodinám menej solventným, či mamičkám samoživiteľkám. Robím to preto, lebo som presvedčená, že by sme mali pomáhať slabším. Už aj tak je svet v ktorom žijeme škaredý, a týmto prístupom snáď zmiernime  tie negatívne pocity zo situácie. Pomáhať musíme, to je akýmsi mottom mojej práce v Kutnej Hore. Pracujem ako daňová poradkyňa od roku 2004, a sociálna oblasť a kultúra, ktorú mám rada je akýmsi protipólom k číslam, k financiám, s ktorými prichádzam do kontaktu v rámci mojej práce. Preto podporujem deti v umeleckých školách. A kultúra je pre mňa odpočinok, či dokonca "útek" od legislatívy, daní a čísiel. Vidím zmysel mojej pomoci. Samozrejme nemôžem obsiahnuť všetko, ale aspoň týmto smerom viem pomôcť, spraviť radosť, spríjemniť život. Poriadame koncerty, podporujeme umelecké školy v Kutnej Hore.

A sociálna podpora?

Práve dokončujeme dom pre seniorov, avšak trošku s iným konceptom. Tak ako mnohým, nám covid doslova zahatal cestu pre ďalšie kroky a aktivity,  ale dnes už môžeme pokračovať. A síce v dokončení domu pre seniorov. Moja mama sa starala o moju babičku, mamu môjho otecka. V 70 rokoch sme sa o babičku starali, rodičia ju nechceli dať do zariadenia, a tak mama prestala pracovať a dvadsaťštyri hodín denne sa starala o svoju svokru. V tejto situácii mnohí z nás boli, sú. Prišli s tým ale sprievodné problémy, mamička mala depresie, dokonca siahla intenzívne aj po alkohole, bola pomocou na plný úväzok a alkohol jej mal pomôcť. Keď však babička zomrela, maminka si nevedela nájsť miesto v spoločnosti, v tom čase prišli nové techniky, počítače, a alkohol jej bol tým dobrým spoločníkom „ako situáciu zvládnuť“. Mňa toto všetko ako mladú ženu veľmi poznačilo, zasiahlo, a tak som si predsavzala, že keď budem môcť, zrealizujem moju víziu o sociálnom zariadení. Pretože keď budem potrebovať pomoc, nemusím byť odkázaná na rodinu, pre ktorú je to veľká fyzická i psychická záťaž, starať sa o rodinného príslušníka.

Možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale to je vec názoru a nastavenia. Ani ja by som si neželala, aby moje dcéry prestali pracovať, prestali sa starať o svoju rodinu a starali sa o mňa. To predsa nemôžeme od detí požadovať. A navyše, nie každý má taký príjem, aby mohol zostať s príbuzným doma a  pomáhať. Preto som sa vydala touto cestou. Budujem dom sociálnej opatery. V roku 2019 som kúpila dom, v ktorom bude tento domov pre seniorov s denným stacionárom. Je to kultúrna pamiatka, krásny secesný  dom,  v Štefánikově ulici, jedným z mála secesných domov v Kutnej Hore, takže s rekonštrukciou je to trošku ťažšie, ale už sme v záverečnej fáze, aj keď nám covid pripravil nečakané „prekvapenie“. Bude mať 20 lôžok, denný stacionár 15 lôžok, a akousi odľahčovaciu službu. To znamená, keď si príbuzní na niekoľko dní, či pár hodín potrebujú vybaviť  svoje privátne veci, či ísť na krátku dovolenku, postaráme sa o ich člena rodiny. Každý nájomník bude mať možnosť vziať si sem veci, ktoré mal doma rád, kus nábytku, kreslo atď. Podporili ma čiastočne finančne v projekte aj mesto Kutná Hora, a  Stredočeský kraj, dostala som od nich peniaze, čo je úžasné. Veď nakoniec je fantastické, že takúto jedinečnú, secesnú budovu opravíme. Budúci rok by sme dom sociálnej starostlivosti chceli otvoriť.

Ako vnímate sviatočný čas koncom roka, Vianoce...

Mám rada Vianoce, mám rada starožitnosti, milujem hviezdy, vôňu živého stromčeka a vianočné kaktusy, ktorých mám doma veľa a všetko nám pred Vianocami kvitne. Máme dve dcéry, vo veku osem a trinásť rokov, spoločne vyzdobíme celú našu domácnosť. Na Štedrý večer vyberiem krásny porcelánový servis po mojej tete, naleštíme strieborné príbory, pripravíme zemiakový šalát, avšak bez zeleniny, vypražím kuracie i teľacie rezne a pre pána manžela kapra. Pri večeri počúvame vianočné koledy a spolu s dcérkami spievame, to sú moje, naše privátne Vianoce.

A pracovné?

Náš Nadační fond pracuje samozrejme intenzívne aj pred Vianocami. Rozdávame ovocie do škôlok, škôl, pripravujeme vianočné koncerty aby sme získali finančné prostriedky na naše projekty, ktorými pomáhame, teda počas adventného času nezaháľame.

Pani barónka, máte bohatú a intenzívnu náplň práce počas celého roka, veríme, že vám entuziazmus a sila vydrží ešte veľa, veľa rokov. Držíme palce aby ste dokončili projekt Domova sociálnej služby, ďakujeme vám za rozhovor a tešíme sa na ďalšie zaujímavé stretnutie, možno aj pri slávnostnom otvorení vášho zariadenia pre seniorov.

Zhovárala sa: Beata Havranová, fotografie: Kateřina Daczická, www.kamkam.eu.